* 9. marec 1913 Uherský Brod
† 3. november 1965 Bratislava
Do čs. brannej moci nastúpil v októbri 1931 ako vojak prezenčnej služby, zaradený k pešiemu pluku 6 v Olomouci. Absolvoval Školu na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe. V roku 1932 bol postupne povýšený na slobodníka, desiatnika a čatára. Od októbra 1932 do júla 1934 študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach, po absolvovaní ktorej bol vyradený v hodnosti poručíka pechoty. V službe pokračoval v pešom pluku 39 v Bratislave.
Od septembra 1934 do júla 1935 bol zaradený do aplikačného kurzu vo Vojenskom leteckom učilišti v Prostějove. Po jeho absolvovaní bol premiestnený k 8. letke Leteckého pluku 2 v Olomouci. V auguste 1935 bol menovaný pozorovateľom letcom. Od februára 1936 do januára 1937 slúžil v 14. letke Leteckého pluku 2. Počas tohto pôsobenia bol menovaný poľným pozorovateľom letcom. V apríli 1938 bol povýšený na nadporučíka letectva. Postupne slúžil ako nižší dôstojník v 63. letke, dočasný veliteľ v 62. letke a od septembra 1938 do septembra 1939 ako veliteľ 8. letky. Po rozpade Československa bol v marci 1939 odoslaný na Slovensko.
Ako príslušník slovenskej brannej moci slúžil najskôr v letke 64 v Piešťanoch a od júna 1939 ako pobočník veliteľa Leteckého skladu v Nitre. V krátkom čase vystriedal viacero ďalších služobných zaradení. Poľného ťaženia proti Poľsku v septembri 1939 sa ako letec aktívne nezúčastnil. V januári 1940 bol povýšený na stotníka letectva. V apríli 1940 nastúpil v Piešťanoch do elementárnej pilotnej školy pre dôstojníkov letectva. Po jej absolvovaní prevzal v júli 1940 velenie stíhacej letky 11, vyzbrojenej lietadlami Avia B.534. V auguste 1940 bol menovaný stíhacím pilotom. Letka operovala z letísk Piešťany a Vajnory a plnila úlohy v rámci protivzdušnej obrany Slovenska.
Od júna do septembra 1942 bol I. Haluzický s letkou 11 nasadený na východnom fronte v rámci Skupiny vzdušných zbraní pri Zaisťovacej divízii. Letka podporovala divíziu pri protipartizánskych akciách na okupovanom území.
Po návrate na Slovensko bol v Piešťanoch od októbra 1943 zaradený do nočného stíhacieho kurzu. Väčšina jeho frekventantov následne od apríla do júna 1943 absolvovala výcvik na stíhacie lietadlá Messerschmitt Bf 109 s cieľom pripraviť ich na nasadenie na východnom fronte ako tzv. II. garnitúru letky 13. I. Haluzický mal prevziať po J. Páleníčkovi jej velenie. Vzhľadom na jeho protinemecké postoje a obavy z dezercie však do tejto funkcie nakoniec nebol menovaný. Od augusta 1943 slúžil ako veliteľ letky 12 v Spišskej Novej Vsi.
Od januára 1944 pôsobil ako technický pobočník veliteľa leteckého pluku v Piešťanoch. 28. marca 1944 mal vykonať udržiavací let na jednom z novo zakúpených lietadiel Messerschmitt Bf 109G-6. Počas štartu havaroval, vyviazol však bez vážnejšieho zranenia. Stroj musel byť vzhľadom na rozsiahle poškodenia vyradený. Od apríla 1944 prevzal I. Haluzický funkciu veliteľa II. perute leteckého pluku.
Aktívne sa podieľal na prípravách na Povstanie a po jeho vypuknutí zorganizoval obranu letiska Piešťany. 29. augusta 1944 sa motorizovaná kolóna letcov, mechanikov a vojakov pod jeho velením presunula na stredné Slovensko do Hájnik pri Zvolene. Jeho príslušníci v počte asi 400 mužov vytvorili tzv. motorizovaný prápor Haluzický, ktorý tvoril zálohu veliteľa 1. čs. armády na Slovensku a postupne bol nasadený do bojov pri Hronskom Beňadiku, Zlatých Moravciach, Čremošnom, Martine a Sučanoch. Začiatkom októbra 1944 bol I. Haluzický povýšený na majora letectva. 9. októbra 1944 bol s ďalšími letcami z Troch Dubov letecky presunutý na sovietske územie.
Po preškolení na sovietsku techniku sa v januári 1945 stal veliteľom 2. čs. stíhacieho leteckého pluku v rámci 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. V pluku až do konca vojny prebiehal výcvik na letisku Balice a jednotka nebola zapojená do bojových operácií.
Po skončení vojny pokračoval v službe v čs. armáde. V marci 1946 ho povýšili na podplukovníka letectva. Zastával viaceré veliteľské funkcie a odbornosť si zvýšil štúdiom na VLA v Moskve a VŠV v Prahe, ktoré ukončil v roku 1948. Od septembra 1949 do júna 1950 velil 3. leteckej divízii. V druhej polovici roku 1950 bol pre nesúhlas s komunistickou politikou zatknutý a prepustený do zálohy. Vo vyšetrovacej väzbe strávil 9 mesiacov. Zomrel v Bratislave v roku 1965, pochovaný bol v Piešťanoch. V roku 1968 bol rehabilitovaný.
Vyznamenania: slovenské – Vojenný víťazný kríž V. tr.; československé – Za zásluhy 1. st., Rad Slovenského národného povstania I. tr., Za chrabrosť pred nepriateľom, Československý vojnový kríž 1939, Československá vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR a ďalšie.
Zostavil: Peter Baláž
Použité zdroje
Cséfalvay, F. a kol., 2013: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945
Šumichrast, P., 2012: Plukovník letectva Ivan Haluzický (www.vhu.sk)
Rajninec, J., 1997: Slovenské letectvo 1939-1944
Šumichrast, P. a Klabník, V., 2000: Slovenské letectvo 2 (1939–1944)
Stanislav, J. a Klabník, V., 2003: Slovenské letectvo 3 (1944–1945)
Bursa, S., 2020: Letka 13
Foto: VHÚ