Július Smutný

Lučenský rodák Július Smutný začal svoju vojenskú kariéru ako dôstojník v 27. pluku poľného delostrelectva rakúsko-uhorskej armády a zúčastnil sa bojov na ruskom fronte. Ako skúsený delostrelecký pozorovateľ bol na jar 1917 zaradený k leteckej jednotke Flik 66D. Absolvoval letecký výcvik v maďarskom Hajmáskéri a od začiatku roku 1918 pôsobil ako letecký pozorovateľ na talianskom fronte. Ako pozorovateľ plnil najmä prieskumné úlohy spojené s navádzaním delostreleckej paľby, ako aj zisťovaním a fotografovaním nepriateľských pozícií. Šťastena mu priala 1. februára 1918 keď pri pristávaní jeho lietadlo zachytilo o vysoký strom a havarovalo. Pilot zahynul, pozorovateľ však prežil, visiac zachytený o konáre stromu. Jediné vzdušné víťazstvo dosiahol Smutný v spolupráci so svojím pilotom Johannom Ungerom 5. augusta 1918, kedy ich stroj Hansa-Brandenburg C.I napadli nad masívom Monte Grappa štyri britské stíhačky Sopwith Camel zo 66. stíhacej perute RAF. Skúsený pilot sa manévrovaním dokázal zbaviť nepriateľa a Smutnému sa podarilo jedného zo stíhačov zostreliť. Pozn.: počas I. svetovej vojny používal meno Gyula Szegedi.

Po I. svetovej vojne bol Smutný prijatý do novovzniknutej československej armády. Po vzniku Slovenského štátu pokračoval vo vojenskej kariére ako major delostrelectva a na jeseň 1939 sa zúčastnil ťaženia proti Poľsku. Následne v hodnosti majora a podplukovníka pôsobil vo vysokých funkciách veliteľstva slovenských Vzdušných zbraní. V júni 1941 bol prevelený na Ukrajinu, kde pôsobil ako posádkový veliteľ do roku 1943. V roku 1948 bol z armády prepustený.

Július Smutný bol počas I. svetovej vojny viackrát vyznamenaný, ako nadporučík letectva získal Vojenský záslužný kríž III. triedy. Počas poľskej kampane v roku 1939 získal medailu Za hrdinstvo 3. stupňa a pamätnú medailu Za obranu Slovenska Javorina-Orava.