Nepokojná duša – príbeh príslušníka britského Kráľovského letectva
Stanislav Duba sa narodil 5. júla 1923 v Krupine rodičom Jozefovi Dubovi a Zuzane Dubovej, rodenej Bellákovej (vzali sa 22. októbra 1922). Jozef Duba (1896-1951) pochádzal z Čiech, z mesta Sobotka pri Českom raji, Zuzana Dubová (1903-1986) z Krupiny. V čase narodenia syna Stanislava žili v Krupine na Štefánikovej ulici č. 20. Jozef Duba bol gážistom československej armády v hodnosti rotmajstra (členom Zväzu čs. rotmajstrov bol od roku 1919) a v Krupine zastával u II. poľného práporu čs. pešieho pluku č. 26 funkciu účtovníka hospodárskej správy.
S. Duba vyrastal v Krupine. Zachovaná fotografia naznačuje, že bol členom skautského hnutia, v Československu organizovanom v rámci Zväzu junákov – skautov republiky Československej. Z korešpondencie vyplýva, že navštevoval Štátne vojenské reálne reformované gymnázium v Moravskej Třebovej, pravdepodobne od 12-tich rokov. Strednú školu navštevoval vo Zvolene (Československé štátne reformované reálne gymnázium Dr. Miloša Štefanoviča), kde mu rodičia prenajali byt.
Pozn.: Štátne vojenské reálne reformované gymnázium (ŠVRRG) v Moravskej Třebovej vzniklo v r. 1935, činnosť ukončilo už v októbri 1938, po obsadení čs. pohraničia nemeckou armádou. Žiakmi boli deti vojakov z povolania, legionárov a ďalších štátnych zamestnancov. Škola kládla dôraz na brannú výchovu a žiaci nosili špecifické uniformy.
Keď sa rozhodol pre útek za hranice, mal len 16 rokov. K úteku z domova ho zrejme priviedla najmä túžba po dobrodružstve. V listoch, ktoré mu po úteku do zahraničia písala jeho mama, sa spomína jeho tvrdohlavosť a dobrodružná povaha. V jeho byte sa okrem požičaného atlasu, pomocou ktorého plánoval útek, našlo aj množstvo týždenníkov RODOKAPS, populárneho časopisu s dobrodružnou tematikou. Aj tam videli rodičia možnú inšpiráciu jeho predčasného odchodu z vlasti. Od istého pána z Modrého Kameňa mal dokonca požičanú pištoľ, nevzal si ju však so sebou. Neskôr v listoch rodičov prosil, aby mu ju vrátili.
Pozn.: RODOKAPS (skratka pre Romány do kapsy) – edícia vydávaná od. r.1935. V danej dobe to bol populárny týždenník v zošitovej forme, s farebnou obálkou a príbehmi s dobrodružnou tematikou.
S. Duba utiekol z domu za hranice v pondelok 2. októbra 1939. Namiesto do školy vo Zvolene si to namieril do Maďarska. V tom čase bola Európa už mesiac vo vojne, Poľsko porazené a okupované Nemeckom a Sovietskym zväzom. Jediný možný smer úteku tak predstavovala južná trasa cez Balkán. Na odchod sa zrejme pripravoval dlhšiu dobu a rodičom zanechal list na rozlúčku. V pozostalosti rodiny J. Dubu sa zachovalo viacero listov, pohľadníc a korešpondenčných lístkov, ktoré S. Duba napísal počas svojho úteku. Z korešpondencie vyplýva, že neutiekol sám ale s priateľom Štefanom Ácsom, s ktorým spočiatku zdieľal osud utečenca.
Prvou správou spoza hranice je korešpondenčný lístok, odoslaný 4. októbra 1939 z Budapešti. Rodičia, najmä otec, sa s útekom 16-ročného syna nevedeli zmieriť. Považovali to za mladícku nerozvážnosť a ako neplnoletého sa ho snažili úradnou cestou cez slovenský konzulát dostať z Maďarska domov.
Počas októbra a začiatkom novembra 1939 bol stále v Maďarsku, kde podľa vlastných slov vystriedal 18 rôznych väzení. Najhoršie spomienky mal na väznicu Toloncház v Budapešti, ktorým prešlo množstvo českých a slovenských utečencov. V liste z 10. novembra 1939 adresovanom jeho tete Anne Kubíkovej píše, že sa rozhodol vrátiť domov, rovnako ako jeho spoločník. Pobyt vo väzniciach a neistá budúcnosť nepochybne doľahli na mladého chlapca a dobrodružný útek si určite predstavoval úplne inak. Listy od matky a príbuzných nalomili jeho odhodlanie. Otec zatrpkol a nikdy mu nenapísal, ani neskôr. Matka sa s útekom zmierila, našla pre synovu túžbu pochopenie a neskôr ho dokonca v listoch podporila.
Medzitým sa dostal do Rumunska a ďalší list napísal 15. novembra 1939 z vojenskej väznice v Temešvári. V meste bol v tom čase slovenský konzulát a S. Duba mal zámer požiadať tu o vydanie pasu kvôli návratu. V Rumunsku vystriedal asi 5 rôznych väzníc a internačných miest. Podmienky opísal ako omnoho lepšie v porovnaní s Maďarskom.
Ďalšou destináciou na úteku bola Juhoslávia, na ktorú mal len dobré spomienky. Tu sa už pohyboval ako slobodný človek a stretol veľmi pohostinných ľudí. Ako napísal: „Zlatí ľudia to boli. Chudobní, ale aj z toho čo nemali, dali polovičku“. Z Belehradu sa na prelome rokov dostal do Turecka.
7. januára 1940 napísal domov pohľadnicu z Istanbulu. Nie je známe, čo ho presvedčilo pokračovať ďalej. Utečencov zo Slovenska a Čiech nebolo málo a je možné, že sa jednoducho pripojil ku niektorej zo skupín, smerujúcich do zahraničného odboja. Aj keď on skôr rozmýšľal o tom, že si nájde prácu „v Perzii“, ako napísal. Jeho putovanie pokračovalo loďou do Sýrie (v tom čase bolo územie pod francúzskym mandátom), odkiaľ sa pravdepodobne z Bejrútu preplavil do Francúzska.
Lode z Blízkeho východu zvyčajne prichádzali do Marseille na juhovýchode Francúzska, odkiaľ utečenci pokračovali do Agde, kde sa v bývalom internačnom tábore začala výstavba čs. exilovej armády. S. Duba tu 26. januára 1940 vstúpil do čs. brannej moci. Aby mohol do vojska vstúpiť ako dobrovoľník, resp. byť odvedený (17. novembra 1939 vyhlásil Československý národný výbor vo Francúzsku mobilizáciu čs. štátnych príslušníkov), musel uviesť nepravdivý dátum narodenia – pridal si dva roky. Nesprávny dátum narodenia sa tak uvádza vo všetkých dokumentoch, súvisiacich s jeho vojenskou službou i neskorším povojnovým životom v zahraničí. S. Duba bol v rámci 1. čs. pešej divízie zaradený v hodnosti vojaka do jazdeckej eskadróny Zmiešaného priezvedného oddielu. 10. mája 1940 sa začalo nemecké ťaženie v západnej Európe a do bojov čiastočne zasiahli aj čs. jednotky. Vzhľadom na minimum dostupných informácií nie je známe, či sa zúčastnil frontových operácií. Po kapitulácii Francúzska (22. júna 1940), boli vojaci 1. čs. pešej divízie, ktorí chceli pokračovať v boji, postupne evakuovaní do Veľkej Británie. S. Duba sa preplavil na transportnej lodi Mohamed Ali El-Kebir, ktorá zakotvila v anglickom Liverpoole 8. júla 1940.
Pozn.: Britské kráľovské námorníctvo (Royal Navy) používalo SS Mohamed Ali El-Kebir ako transportnú loď. Pôvodne zaoceánsky parník slúžiaci od r. 1922 niesol do r. 1935 názov SS Teno. Mohamed Ali El-Kebir bol 5. augusta 1940 potopený nemeckou ponorkou U-38 asi 430 km západne od írskeho Gweedore.
Svoj pobyt vo Francúzsku ako „vojín-husár“ zhodnotil S. Duba v jednom z listov slovami: „Sklamania bolo vo Francii dosť, ale dalo sa to vydržať“. Po vylodení v Liverpoole boli československí vojaci vlakom prevezení do zberného tábora čs. vojska v zámockom parku panstva Cholmondeley v grófstve Chesire. Po chaose vo Francúzsku sa od prvej chvíle ocitli v skvele organizovanej opatere vojenských i civilných autorít, čo im nepochybne pomohlo s aklimatizáciou v novom prostredí. Vysoká morálka anglického vojska aj civilistov im od prvej chvíle imponovala.
S. Duba sa stal príslušníkom 1. čs. zmiešanej brigády, kde bol zaradený do 2. práporu. Nasadenie čs. pozemného vojska do bojových operácií však bolo v nedohľadne. Povaha rebela mu i tu spôsobovala problémy s autoritami. Nakoniec to vyriešil prihláškou do letectva.
Pozn.: Po vojne a opätovnej emigrácii svojim známym v Kanade uviedol, že k letectvu sa prihlásil z dôvodu, že od jednotky pozemného vojska utiekol a chcel sa tak vyhnúť trestu.
S. Duba bol 16. decembra 1941 v čs. depe vo Wilmslow prijatý do dobrovoľníckej zálohy britského Kráľovského letectva (Royal Air Force Volunteer Reserve) v britskej hodnosti Aircraftman 2nd Class (AC2), ev. č. 788241. Vo februári 1942 bol premiestnený k čs. depu v St. Athan, kde vyčkal na zaradenie do výcviku. 15. apríla 1942 nastúpil do telegrafného kurzu v No. 1 Signals School v Cranwelli. 1. júla 1942 bol povýšený do čs. hodnosti slobodník. Od 14. augusta 1942 absolvoval v No. 8 Air Gunners School v Evantone výcvik palubného strelca. S nástupom do kurzu bol zároveň povýšený do čs. hodnosti desiatnika. Po ukončení kurzov bol 11. septembra 1942 povýšený do britskej hodnosti Sergeant a premiestnený k No. 1429 (C) Operational Training Flight vo funkcii WOP/AG Grade 2 (rádiooperátor/palubný strelec) a krátko nato opäť zaradený do čs. depa v St. Athan. 15. septembra 1942 bol povýšený do čs. hodnosti čatár.
Od 27. januára 1943 sa školil v No. 11 Radio School v Hooton Parku. 23. februára 1943 bol premiestnený na operačný výcvik k No. 6 (C) Operational Training Unit. Školenie na bombardovacích strojoch Vickers Wellington začalo 30. marca 1943 v kurze č. 15 v posádke Sgt M. Procházku a trvalo do 24. mája 1943. 1. júna 1943 bol premiestený k 311. čs. peruti (No. 311 Squadron RAF). No. 6 (C) OTU i 311. peruť boli v tom čase súčasťou Pobrežného veliteľstva (Coastal Command).
V čase jeho príchodu k 311. peruti sa táto práve prezbrojovala na americké bombardéry Liberator GR Mk.III a Mk.V. Ako palubný telegrafista bol zaradený do posádky F/Sgt J. Kuhna. Preškoľovanie na Liberátory trvalo od júna do augusta 1943. Kompletné preškolenie zrejme neabsolvoval, od 6. augusta 1943 bol kvôli zdravotnému stavu preradený k neoperačnému lietaniu. Podľa záznamov sa operačných letov nezúčastnil a 10. novembra 1943 bol ako asistent inštruktora zaradený k No. 1 Radio School v Cranwelli. Až do konca februára 1944 tu školil čs. telegrafistov. 22. februára 1944 bol povýšený do britskej hodnosti Flight Sergeant.
1. marca 1944 nastúpil v Bramcote na výcvik k No. 105 (T) OTU (Operational Training Unit) v rámci dopravného veliteľstva (Transport Command), kde sa školil na strojoch Vickers Wellington. 7. marca 1944 bol povýšený do čs. hodnosti rotný. V rámci kurzu č.10 v posádke W/O O. Hlobila ukončil školenie 22. mája 1944. V júni 1944 bol premiestnený k 511. peruti (No. 511 Squadron RAF), ktorá zabezpečovala dopravné spojenie v Stredomorí, severnej Afrike a na Blízkom východe. Lietal tu na strojoch Douglas C-47 (Dakota).
Po vzniku Čs. dopravného oddielu (Czechoslovak Air Force Transport Pool) 2. októbra 1944 bol premiestnený k 24. peruti (No. 24 Squadron RAF) na základňu RAF Hendon. V rámci tejto jednotky lietal najmä vo Veľkej Británii, Taliansku a Francúzsku. Ďalšou dopravnou jednotkou, v ktorej slúžil, bola 167. peruť (No. 167 Squadron RAF) so sídlom v Blackbushe, kde od februára 1945 lietal na strojoch Vickers Warwick. V posádke F/O J. Doktora boli jeho hlavnými destináciami letiská v Taliansku a Francúzsku. 7. marca 1945 bol menovaný do čs. hodnosti rotmajster letectva. Na konci vojny slúžil v pomocnej dopravnej jednotke No. 11 Ferry Unit v Talbenny na strojoch Vickers Wellington.
Lietanie v rámci dopravného veliteľstva si pochvaľoval. “Najzaujímavejšie v tej mojej kariére bolo to lietanie u Transportu. To sa mi páčilo potĺkať sa svetom, nič nerobiť, len sa voziť (a to zadarmo). Ale to všetko čert vzal, teraz chodím šlapajcúgom a mám útlake (kuří voka)“, napísal v októbri 1945 z Bristolu. Do Československa sa nevrátil v auguste 1945 ako väčšina čs. príslušníkov RAF. V listoch rodičom, ktoré písal v auguste a októbri 1945 z Veľkej Británie, sa zveril so zámerom zostať v zahraničí, kde videl lepšie možnosti uplatnenia. Nakoniec sa však, po 6 rokoch za hranicami, vrátil domov.
Za službu v britskom Kráľovskom letectve získal britské vyznamenania 1939-1945 Star, France and Germany Star, War Medal 1939-1945, Defence Medal, Atlantic Star a čs. vyznamenania Československá vojenská pamätná medaila (so štítkom F/VB), Za zásluhy 2. st. a podľa niektorých zdrojov aj Československý vojnový kríž 1939 a Za chrabrosť pred nepriateľom.
Pozn.: Zoznam vyznamenaní je rekonštruovaný na základe stužiek vyznamenaní na vychádzkovej uniforme RAF S. Dubu, vystavenej v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a publikácií.
Po návrate pokračoval ako rotmajster letectva v zálohe v službe v čs. letectve v rámci Leteckej dopravnej skupiny v Prahe-Ruzyni. Z činnej služby bol prepustený 15. marca 1946. Začal podnikať v Topoľčanoch, kde založil veľkoobchod s pivom so sídlom na Pribinovej ul.
Po prevzatí moci komunistami však opäť emigroval. V polovici roku 1949 opustil Československo a po príchode do Veľkej Británie bol zaradený do No.2 Reception Unit v Cardingtone. Nie je známe, či opäť nastúpil do RAF. Určitý čas žil vo Veľkej Británii, neskôr v Kanade (Britská Kolumbia, kanadské občianstvo získal v roku 1957), USA (Montana, Kalifornia) a šťastie skúsil aj vo Venezuele. Venoval sa obchodovaniu, neskôr inžinierskemu projektovaniu, istý čas prevádzkoval reštauráciu.
Aj keď počas vojenskej služby prežil ako letec viacero mimoriadnych udalostí, najnebezpečnejšiu situáciu, paradoxne, zažil až po vojne ako pasažier dopravného lietadla. 11. novembra 1965 bol na palube Boeingu 727 spoločnosti United Airlines, keď sa s kolegami vracal zo služobnej cesty v New Yorku. Počas medzipristátia na letisku v Salt Lake City došlo chybou kapitána lietadla k havárii. Nedodržal pristávaciu procedúru a takmer trojnásobne prekročil rýchlosť zostupu. Lietadlo narazilo do zeme 100 m pred dráhou a ďalších takmer 900 m sa kĺzalo po zemi. Stratilo jeden motor a hlavný podvozok po zlomení prerazil palivové potrubia. Následný požiar bol príčinou úmrtia 43 ľudí z celkom 91 prítomných na palube. Viac ako polovica zo zachránených utrpela popáleniny rôzneho stupňa. S. Duba utrpel popáleniny 1. a 2. stupňa na tvári, bruchu a chrbte. Obaja jeho kolegovia tiež prežili a vyviazli so zraneniami.
Po druhom úteku do zahraničia začal používať meno Quido, pod ktorým ho neskôr poznala väčšina jeho známych. Dvakrát bol ženatý (manželky Georgina M. Rymers a Salome Lancheros), nie je však známe, či zanechal potomkov. Kontakt udržiaval najmä s matkou, ktorá ho v zahraničí niekoľkokrát navštívila. On sám v roku 1968, po uvoľnení pomerov v socialistickom Československu, navštívil rodnú Krupinu. Zomrel 14. decembra 2003 v meste Kelowna (Britská Kolumbia, Kanada). Jeho popol spočíva vo vodách oceánu pri meste Victoria v Kanade, tak ako si to želal.
Zostavili: Peter Baláž a Zuzana Suržinová
Použité zdroje
Archív Z. Suržinovej
Čepicový odznak SVRRG, 30. léta 20. stol. (VHÚ Praha – www.vhu.cz)
Free Czechoslovak Air Force Associates (https://fcafa.com)
Hurt, Z. a Rail J., 2022: Pod křídly RAF v druhém exilu (1. diel)
Kelowna and District Genealogical Society
Kniha operačných letov (Operations Record Book) 167. perute RAF
Kniha operačných letov (Operations Record Book) 24. perute RAF
Kniha operačných letov (Operations Record Book) 311. perute RAF
Kniha operačných letov (Operations Record Book) 511. perute RAF
Imperial War Museums – New Forest Knowledge (https://nfknowledge.org)
Plíhal, Z. a Rail, J., 1992: Vyznamenání československých západních letců
uboat.net
Vojenský ústřední archiv Praha (www.vuapraha.cz)
Farebné bokorysy lietadiel: Karel Höll
Konzultácie: Pavel Vančata, Milan Herčut, Martin Vích, Vita Broz (Kanada), Carmen S. González (Kanada)