LIETAJÚCA PEVNOSŤ Z VEĽKÝCH HOSTÍ

Bežnou praxou bolo, že veliteľ lietadla sedával na ľavej strane. V tomto prípade, keďže bol na palube veliaci dôstojník skupiny, sedel vľavo druhý pilot Lt. Dick a Maj. Muskus sedel napravo. 2nd Lt. David A. Hothem bol síce na pozícii strelca, ale bol pilotom B-17. V rámci nácviku zoraďovania formácií a skupinových letov boli niekedy piloti pridelení do posádok ako zadní strelci a z tejto pozície mohli sledovať správanie sa a umiestnenie jednotlivých lietadiel v skupine.

Cieľom 301. bombardovacej skupiny bola rafinéria Moosbierbaum. Útočníkov privítala aj napriek ochrannej vrstve oblačnosti silná a hlavne presná paľba nemeckého flaku. Ťažko zasiahnuté boli dva bombardéry. B-17G 42-32100 1st Lt. Eleryho W. Owensa bol poškodený nad cieľom a pokúšal sa doletieť nad územie obsadené Červenou armádou. Podľa výpovede posádky ich však napadli a dorazili sovietski stíhači na lietadlách Jak-9. Posádka sa zachránila na padákoch ešte nad Rakúskom.

Druhým zasiahnutým strojom bola B-17 majora Muskusa. Zásahy vyradili rádio a ťažko poškodili riadenie lietadla, ktoré prestalo reagovať. Len vďaka tomu, že Muskus bol v minulosti testovacím pilotom na základni Wright Field , kde testovali aj núdzové ovládanie, sa mu darilo striedavým pridávaním a uberaním ťahov motorov na ľavej či pravej strane lietadla udržiavať stabilizovanú polohu letu. Lt. Dick si v panike strhol kyslíkovú masku a kričal, že musia okamžite vyskočiť. Muskus mu však prikázal, aby s prenosným kyslíkovým prístrojom šiel dozadu zistiť škody a stav posádky a núdzovo odhodiť bomby. Lt. Dick sa veľmi rýchlo vrátil zo správou, že horia a že všetci vzadu sú mŕtvi, čo však nebola pravda. Pravdepodobne sa nedostal ani k bombovnici, pretože bomby boli stále na palube. Stále kričiac, že musia vypadnúť, inštruoval horného strelca, navigátora a bombometčíka, aby vyskočili predným únikovým východom a vyskočil za nimi.

Všetci štyria dôstojníci Dick, Schlarb, Horton aj Lopacki úspešne lietadlo opustili a po otvorení padákov v poriadku pristáli v oblasti Moosbierbaumu a Stockerau. Postupne boli všetci zajatí a opätovne sa stretli až v zajateckom tábore Stalag Luft III.

V skutočnosti zásahy flaku zabili oboch bočných strelcov S/Sgt. Boyla a S/Sgt. Stupaka a prerazili kyslíkovú inštaláciu lietadla. V dôsledku toho ďalší dvaja členovia posádky v strednej časti lietadla Lt. Baer a T/Sgt. Alexander upadli do bezvedomia z nedostatku kyslíka.

Muskusovi sa podarilo striedavým ovládaním motorov lietadlo otočiť na severovýchodný kurz smerom na Slovensko zo zámerom dostať sa nad územie ovládané sovietskymi vojskami. Postupne sklesával z výšky 7500 metrov, pričom približne vo výške 5000 metrov ich poškodené lietadlo obletela po pravej strane dvojica nemeckých stíhačiek. Počas klesania cez vrstvy oblačnosti sa lietadlo dostalo do hladiny 4000 metrov, kde sa prebrali z bezvedomia Lt. Baer a T/Sgt Alexander a prešli dopredu do kabíny. Lt. Baer drgol sústredeného Muskusa do ľavého ramena, aby na seba upozornil, pričom ten neúmyselne krátkodobo pridal ťah ľavým motorom, čo bombardér silno rozkolísalo. Zatiaľ čo sa snažil let znova stabilizovať, poslal Baera s Alexandrom dozadu, aby núdzovo odhodili bomby. Tým sa to podarilo len čiastočne a niekoľko bômb stále ostávalo na palube. Lietadlo však už bolo relatívne nízko, v 2500 metroch, a Muskusovi sa vymkýnalo spod kontroly. Hory pred nimi sa nebezpečne blížili a keď sa v kabíne objavil zadný strelec 2nd Lt. Hothem , Muskus vydal rozkaz na opustenie lietadla. Hothem odišiel dozadu informovať ostatných a po chvíli ho nasledoval aj Muskus. Ešte zahliadol Baera aj Alexandra ako miznú s padákmi pod bombardérom a následne vyskočil aj on. Po výskoku sa prevrátil na chrbát a uvidel nad sebou padajúci bombardér, na ktorého chvostových plochách bol zamotaný padák aj s nešťastným letcom. Hrozný pohľad mu zostal v pamäti až do konca života. Pád bombardéra skončil ohromnou explóziou o 13:30, približne kilometer západne od obce Veľké Hoste na západnom Slovensku.

Muskus vyskakoval už v neveľkej výške a jeho let na padáku skončil veľmi rýchlo. Nezranený sa dostal na zem v tesnej blízkosti miesta dopadu jeho B-17-ky. Medzi troskami bolo možné rozpoznať dve znetvorené telá Boyla a Stupaka a neďaleko miesta dopadu ležalo aj telo Hothema, ktorý bol nešťastníkom s padákom zamotaným do chvostových plôch lietadla. Muskus sa vydal do neďalekej obce Veľké Hoste a po ceste stretol chlapov z dediny idúcich mu naproti. Odovzdal im svoju osobnú zbraň a nechal sa odviesť do miestnej krčmy, ktorá patrila Matejovi Haluzovi. Ten žil dlhší čas v Amerike a vedel po anglicky. Druhým z posádky, ktorému sa podarilo vyskočiť pred dopadom a prežiť zoskok bol Harvey E. Baer. Tretím mužom, ktorý opustil lietadlo na padáku, bol T/Sgt. Hayward S. Alexander. Jeho telo bolo nájdené v lese „Boriny“ v chotári obce Prašice až v apríli 1945. Výskok zrejme prežil, avšak nepodarilo sa mu dostať k žiadnym obydliam a pravdepodobne v lese zamrzol.

Na dopad po rokoch spomínali aj obyvatelia obce Veľké Hoste:

Pani Ľudmila Bacová: “Práve sme išli domov zo školy, keď sa na oblohe objavila žeravá guľa, ktorá sa rútila rovno na nás. V úžase sme sa pozerali, ako sa lietadlo zrútilo na čistinku neďaleko obce a vybuchlo. Kusy z neho padali na všetky strany. Asi po hodine sa tam odvážili zájsť naši chlapi. Po ceste stretli pilota, ktorý im odovzdal zbraň. Zaviedli ho k nášmu krčmárovi, Haluzovi, ktorý roky žil v Amerike a vedel po anglicky. Pilot zistil, že je v bezpečí a dal deťom nejaké odznaky na pamiatku.“

Ďalší obyvateľ obce: “Mal som vtedy asi 10 rokov. Bola zima a všade veľa snehu. Bolo to niekedy okolo obeda a ja som sa chcel ísť lyžovať. Ponad hlavu mi v malej výške preletelo lietadlo, celé horelo. Letelo smerom od Bánoviec a dopadlo na kopec, na ktorom vtedy rástli len kríky. Bol to veľký výbuch. Zbehlo sa tam veľa ľudí, ale nikto sa neodvážil ísť blízko. Stáli sme dole pri potoku. Z lesa vpravo prišiel jeden z toho lietadla. Bol to Američan a potom ešte jeden. Keď už oheň zoslabol, išli sme bližšie. Ležal tam ďalší Američan, celý čierny, asi ohorený a triaslo ho. Niekto povedal že už mu niet pomoci. O kúsok ďalej od neho ležal ďalší, už mŕtvy.“

Pani Janegová: „Ako deti sme v tých miestach pásavali dobytok. V mieste havárie boli tri veľké krátery. Bola v nich voda. Báli sme sa, aby sa nám tam neutopil dobytok. Zbierali sme aj náboje vypadnuté z lietadla. Dávali sme ich do ohňa, čo spôsobovalo malé výbuchy. Guľky z nich lietali niekedy až do dediny. Raz sa stala nehoda. Jednému chlapcovi pri výbuchu takéhoto náboja prestrelila guľka lýtko. Po tejto nehode zavolali vojakov a tí všetky náboje vyzbierali a zneškodnili.“

Muskus a Baer sa nakoniec za pomoci miestnych obyvateľov dostali k partizánom a vyhli sa zajatiu. S partizánskou skupinou prešli cez horské hrebene do Kľaku a až do Zvolena, odkiaľ koncom vojny pokračovali do Fiľakova. Po skončení vojny sa dostali k americkej misii v Budapešti, odkiaľ sa vrátili naspäť do Talianska.

V troskách bombardéra boli nájdené pozostatky troch letcov, 2nd Lt. Hothema, ktorému sa zachytil padák o chvost, S/Sgt. Boylea a S/Sgt. Stupaka, ktorí zahynuli už na palube. Telá všetkých troch boli zaistené žandármi zo stanice Šišov. 6. februára 1945 boli letci pochovaní vo Veľkých Hostiach, pričom obrad odslúžil farár Ernest Ondriaš z Malých Hostí.