Nemecká vojenská mašinéria od začiatku vojny pohlcovala ohromné množstvo surovín a materiálu predovšetkým na výrobu zbraní a munície. Po okupácii veľkej časti Európy sa do jej moci dostalo množstvo materiálu podmanených štátov. Napriek tomu existovali suroviny, ktoré bolo treba dovážať zo vzdialených častí sveta. Medzi ne patrila napríklad guma, cín a volfrám. Tieto suroviny boli dovážané z krajín Ďalekého východu, predovšetkým železnicou po Transsibírskej magistrále. Napadnutím Sovietskeho zväzu 22. júna 1941 však tieto dodávky skončili. Bolo treba hľadať novú cestu a tou bola cesta po mori. Aj Spojencom bol jasný tento fakt a preto ich spravodajské služby neustále monitorovali situáciu v prístavoch na Ďalekom východe a polohu nákladných lodí štátov Osi, ktoré ostali v tomto priestore po vypuknutí vojny. Ďalšie plavidlá vykonávali transport na Ďaleký východ a späť priamo z prístavov okupovaného Francúzska.
29. marca 1943 o polnoci vyplávala z francúzskeho St. Nazaire nemecká nákladná loď Alsterufer v doprovode štyroch torpédových člnov a dvoch mínoloviek a zamierila cez Biskajský záliv do južného Atlantiku. Na kapitánskom mostíku stál kapitán Paulus Piatek, 48-ročný rodák z Hamburgu, pod ktorého velením sa loď plavila od konca roku 1941. Alsterufer bolo plavidlo dlhé 96 a široké 15 metrov, s výtlakom 2 729 ton. Dosahovalo rýchlosť 15 uzlov a po prestavbe nieslo na palube okrem nákladu aj výzbroj, pozostávajúcu z jedného kanóna kalibru 105 mm, dvoch 37 mm kanónov, štvorice 20 mm kanónov a štyroch guľometov MG 34. Okrem klasických zbraní boli na palube aj 4 raketomety P.A.C., ktoré vystreľovali do výšky približne 180 metrov nábojnicu, vlečúcu za sebou oceľové lanko. Nábojnica sa vo výške rozpadla a rozvinul sa z nej padák, ktorý pomaly klesal dole, pričom bol stále spojený s lankom, ktoré malo zachytiť útočiace lietadlo.
Loď mierila na Ďaleký východ a v jej podpalubí sa ukrýval náklad torpéd pre nemeckú ponorkovú základňu v Penangu ako aj ďalší vojenský materiál, smerujúci do spojeneckého Japonska. Počasie bolo v tom období búrlivé a lodi sa podarilo úspešne a nepozorovane preniknúť Biskajským zálivom, vplávať do Atlantiku a okolo Mysu dobrej nádeje sa dostať do vôd Indického oceánu. Tam boli na provu a boky lode rozložené veľké vlajky s hákovým krížom, aby bola zabezpečená identifikácia pre stretnutie s japonskými námornými a leteckými jednotkami.
5. mája 1943 dorazil Alsterufer do Batávie (dnes Jakarta), kde vyložil torpéda pre nemecké ponorky v Penangu. 29. mája zakotvil v Singapure a vyložil bedne s 20 mm kanónmi a muníciou určenou pre nemecké obchodné plavidlá v tejto oblasti. 22. júna vyplával do Jokohamy, kam dorazil 5. júla 1943. Po 2 týždňoch v Jokohame a vyložení zvyšného nákladu zamieril do Kóbe, kde priplával koncom júla. V Kóbe sa loď v suchom doku podrobila čisteniu a ošetreniu pred ďalšou plavbou. 15. septembra 1943 posádku navštívil nemecký námorný atašé v Japonsku Paul Wenneker, ktorý kapitánovi odovzdal nové kódy pre komunikáciu s lietadlami a velením počas návratu do Francúzska.
Alsterufer opustil Kóbe 4. októbra 1943 len so záťažovým balastom a zamieril do Kschongu (dnes Bangkok), kde dorazil 18. októbra. Okamžite začne nakládka volfrámovej rudy (344 ton) a balíkov surovej gumy. Po desiatich dňoch pokračoval do Singapuru, kde zakotvil 28. októbra. Tu naložili ďalšie balíky surovej gumy, 200 ton cínových ingotov a doplnili 300 ton paliva. Zo Singapuru vyplával 5. novembra do Batávie, kde zakotvil 7. novembra. Po doplnení zásob čerstvých potravín a vody vyrazil 10. novembra 1943 na cestu do Európy.
Spojenecké velenie malo vzhľadom na správy od svojich spravodajcov o chystanej plavbe. Okrem toho už niekoľko mesiacov bol prelomený kód Enigmy, vďaka čomu mali čiastočný prehľad o chystaných operáciách. Po tom hlásení naznačujúcom, že pozdĺž západného pobrežia Afriky sa pokúša preraziť prvá z lodí (Osorno, 6591 BRT) bola 12. decembra 1943 spustená operácia Stonewall, ktorej úlohou bolo zachytiť tzv. lámačov blokád, to znamená lodí, pokúšajúcich sa dostať do francúzskych prístavov. Do operácie sa zapojili námorné a letecké jednotky Veľkej Británie, Spojených štátov amerických, Nového Zélandu a dobrovoľnícke jednotky Slobodného Francúzska.
Úlohou piatich nemeckých lodí, ktoré vyplávali z Japonska v októbri 1943 bola nesmierne náročná. Okrem Alsterufera a Osorna to boli ešte Rio Grande (6026 BRT), Weserland (6528 BRT) a Burgenland (7320 BRT). Počas celej plavby od Mysu dobrej nádeje museli udržiavať rádiový kľud. Na celej trase ich hľadalo množstvo spojeneckých lodí a lietadiel a okrem vyhýbania sa týmto jednotkám museli kľučkovať pomedzi spojenecké konvoje, ktoré mali tiež vlastnú ochranu (vojnové lode a lietadlá zo sprievodných lietadloviek).
Keď Alsterufer v južnom Atlantiku predbehol pomalšie Rio Grande, pred sebou mal ešte Osorno. Po prekonaní rovníka a vplávaní do severného Atlantiku prišiel rozkaz na prerušenie plavby a čakanie. Dôvodom boli dva spojenecké konvoje – GUS.23 (23 lodí) smeroval z Gibraltaru do Spojených štátov, druhý UGS.27 (27 lodí) smeroval opačne, zo Spojených štátov do Gibraltaru. Alsterufer musel počkať na medzeru medzi konvojmi (minimálne 250 míľ), aby bolo možné bezpečne preplávať. Po desiatich dňoch bola cesta voľná.
Osorno dosiahlo 21. decembra 1943 pozíciu severne od Azorských ostrovov a zmenilo kurz na východ. Podarilo sa mu prekĺznuť pomedzi ďalšie spojenecké konvoje – MKS.33/SL.142 z Freetownu a Alexandrie do Liverpoolu a KMF.27 z Glasgowa do Port Saidu. 23. decembra však loď spozorovalo prieskumné lietadlo z lietadlovej lode USS Card. V nasledujúcich troch dňoch došlo k sérii stretnutí medzi nemeckými ponorkami, ktoré kryli trasu lamačov blokád a spojeneckými jednotkami. Spojenci prišli o dva torpédoborce (britský Hurricane a americký USS Leary). Nemci stratili ponorku U-645. Na Osorno medzitým útočili diaľkové Sunderlandy 201. perute RAF, 422. perute RCAF a 461. perute RAAF. Loď sa počas obrany zostrelia jeden Sunderland. Nakoniec sa dostala pod ochranu diaľkových stíhačov Junkers Ju 88 a 25. decembra dostala aj ochranu v podobe šestich sprievodných lodí 8. flotily torpédoborcov a šiestich torpédových člnov 4. flotily. Pri vstupe do prístavu Gironde však Osorno narazil na potopený vrak a nútene nabehol na plytčinu, aby sa vyhol potopeniu. Náklad sa tak podarilo zachrániť.
25. decembra bol Alsterufer spozorovaný nemeckou ponorkou U-305 kapitána Rudolfa Bahra. Ten vyslal na základňu informáciu o jeho prítomnosti, ktorú však zachytili aj spojeneci. Z dešifrovaných správ vedeli, kódovým heslom Trave je označený práve Alsterufer. Britské Pobrežné veliteľstvo (Coastal Command) začalo po lodi pátrať a 27. decembra 1943 o 09:45 bola loď spozorovaná Sunderlandom Mk.III. (1-T, EJ137, veliteľ F/Lt Leslie Baverstock) 201. perute RAF. V tom momente sa nachádzala na 46° s.š. a 20°30′ z.d., SZ od Azorských ostrovov, vo vzdialenosti asi 850 km od mysu Finisterre v Španielsku. Plnou parou smerovala do Biskajského zálivu, stále však nebola v dosahu diaľkových Ju 88, ktoré jej mohli poskytnúť ochranu.
Sunderland „T“ 201. perute krúžil v blízkosti Alsterufera a navádzal k nemu ďalšie lietadlá. O 11:35 dorazil Sunderland od 422. kanadskej perute (F/L W.Y.Martin). Zaútočil z výšky 1500 stôp, palubní strelci opätovali streľbu z lode, pri prvom nálete však bomby neodhodil. Pri druhom útoku zhodil dve 500 lb bomby, ktoré však cieľ minuli, jedna z bômb navyše nevybuchla.
Po spozorovaní spojeneckých lietadiel kapitán Piatek porušil rádiový kľud a odoslal depešu uvádzajúcu polohu a kurz lode zo žiadosťou o pomoc. Správa bola prijatá a odpoveď potvrdila, že lietadlá aj lode sú už na ceste. Predpokladalo sa, že nemecké torpédoborce by sa mohli objaviť okolo desiatej hodiny dopoludnia nasledujúceho dňa. Alsterufer potreboval prežiť spojenecké útoky do zotmenia.
Sunderland „T“ naviedol o 12:40 k útoku ďalšie lietadlo 201. perute – Sunderland Mk.III. (F/Lt T.N.Stack, U, EK579). Ten zaútočil cez mraky z výšky 4000 stôp jednou 500 lb bombou, avšak loď nezasiahol. Následne podľa príkazu prevzal hliadkovanie a zvyšnú muníciu odhodil do vody z dôvodu šetrenia paliva. O 13:45 nakoniec zaútočil aj Sunderland „T“, ktorý takmer 4 hodiny udržiaval kontakt s Alsteruferom. Z výšky 3000 stôp odhodil dve 500 lb bomby a dve 250 lb hlbinné bomby, opäť bez zásahu. Lietadlo bolo pri útoku poškodené odvetnou paľbou a vrátilo sa na základňu. O 14:40 priletel ďalší kanadský Sunderland (F/L H.C.Jackson), ktorý svoj útok kvôli silnej obrannej paľbe prerušil.
Alsterufer bol v tom čase už takmer 5 hodín pod útokmi. Morálka posádky bola stále vysoká, keďže prijali správu o vyslaných lietadlách a lodiach. Odvtedy však odrazila niekoľko útokov a minula množstvo munície. 105 mm kanón sa ukázal ako tažkopádny a málo efektívny. Vypálili z neho len asi 30 rán. Rovnako rakety P.A.C. nefungovali tak ako by mali, mnohé boli zvlhnuté a nepoužiteľné. Posádka sa tak spoliehala najmä na osvedčené 20 mm kanóny a guľomety. V správe, ktorú kapitán Piatek prijal po ukončení rádiového kľudu bol informovaný o tom, že na pomoc okamžite vzlietajú lietadlá Fw 200, Ju 290 a BW 222. Súčasne obdržal informáciu o frekvencii, na ktorej budú s lietadlami komunikovať. Až do potopenia lode sa však na danej frekvencii nik neozval. Na druhý deň bol v severnom Atlantiku zostrelený nemecký Focke Wulf Fw 200 a zajatý radista medzi iným uviedol, že danú frekvenciu lietadlá Luftwaffe vôbec nepoužívajú.
Okrem britských, kanadských a austrálskych squadron bola v podriadenosti Pobrežného veliteľstva aj československá 311. peruť RAF, operujúca z letiska Beaulieu v Hampshire, kam bola prevelená v máji 1943. Spočiatku používala dvojmotorové Wellingtony, ale v priebehu leta bola prezbrojená na modernejšie Liberatory GR Mk.V. Označenie GR (General Reconnaissance) znamenalo, že boli vybavené špeciálnym protilodným radarom ASV, pomocou ktorého dokázali odhaliť ponorky a plavidlá na veľkú vzdialenosť, nezávisle od počasia. Vzhľadom na veľkú hmotnosť radarovej aparatúry musela byť znížená hmotnosť bombového nákladu, stále však bola dostačujúca na zásah proti plavidlám nemeckej Kriegsmarine.
27.decembra 1943 bolo na pátranie po Alsteruferi postupne vyslaných 6 Liberatorov 311. perute. Postupne vzlietli posádky F/Lt Karl Shořa (R, BZ875), S/Ldr Jana Kostohryza (G, BZ786), P/O Oldřicha Doležala (H, BZ796), P/O Václava Jílka (J, BZ880), F/Sgt Karla Kopala (K, BZ782) a F/Sgt Josefa Kuhna (F, BZ984). Zlé poveternostné podmienky nad Atlantikom donútili veliteľstvo postupne odvolať z patroly Liberatory R, G, K a F. Liberator J napriek nepriaznivému počasiu hliadku dokončil a po preletení 1800 námorných míľ pristál na základni bez toho, aby sa dostal do kontaktu s nepriateľom.
Liberator H odštartoval z Beaulieu o 10:16. Okrem veliteľa P/O Oldřicha Doležala tvorili posádku Sgt Robert Procházka – 2. pilot, F/O Zdeněk Hanuš – navigátor/bombometčík, W/O Josef Kosek – palubný strelec, F/Sgt Jindřich Hahn – operátor radaru/palubný strelec, F/Sgt Marcel Ludikar – rádiotelegrafista/palubný strelec, F/Sgt Ivan Schwarz – rádiotelegrafista/palubný strelec a Sgt František Veitl – palubný inžinier. P/O O. Doležal mal do tej doby na konte už 53 operačných letov v trvaní 482 hodín. Liberator mal na palube výzbroj 8 neriadených rakiet SAP (60 lb), 500 lb (226 kg) a 250 lb (113kg) bomby. Po piatich hodinách vo vzduchu sa Liberator H pohyboval v predpokladanej oblasti plavby Alsterufera. Letel vo výške 900 m nas súvislou mraková pokrývka, ktorá siahala do výšky asi 200 metrov nad hladinou mora.
O 15:35 zaznamenal F/Sgt Hahn kontakt na hladine vo vzdialenosti približne 60 námorných míľ. P/O Doležal okamžite zamieril určeným smerom. Posádka bola informovaná, že v uvedenom priestore nie sú žiadne spojenecké plavidlá. Ich kontaktom musel byť hľadaný „lámač blokád“ Alsterufer. P/O Doležal sklesal až do výšky 300 metrov nad vrstvu mrakov. Loď smerovala na východ a Liberator prilietal od západu, rovnobežne s kurzom lode, mierne vľavo od nej. Zámerom posádky bolo najprv identifikovať a odfotiť loď, tento pokus však rýchlo ukončila zúrivá protilietadlová paľba. Kapitán Piatek po spozorovaní Liberatora medzi mrakmi nariadil zatočiť prudko doprava, s cieľom vytvoriť dojem plavby na juh. Doležal preletel pozdĺž lode pred jej provu a začal točiť ľavú zátačku tak, aby mohol pri klesaní zaútočiť na pravobok otáčajúcej sa lode. F/O Hanuš už vtedy čakal na pozícii, bombovnica bola otvorená a ponad lafetu svojej zbrane sa z lietadla vykláňal W/O Kosek s fotoaparátom v ruke, pričom ho musel Sgt Veitl držať za nohy, aby nevypadol. O 16:07 vyslal F/Sgt Ludikar vysielačkou krátku správu: operácia zahájená.
Liberator stále klesal a ešte počas zátačania začal P/O Doležal po dvojiciach odpaľovať neriadené strely SAP 60. Prvú dvojicu odpálil asi vo výške 250 m, poslednú v 180 m zo vzdialenosti približne 350 m. Streľba bola mimoriadne úspešná, podarilo sa zasiahnuť trup lode nad čiarou ponoru piatimi raketami. Počas útoku neustále na loď strieľali aj palubní strelci Liberatora. Alsterufer sa zúrivo bránil, okrem protilietadlových zbraní vypaľoval aj rakety P.A.C. Po útoku raketami priletel Liberator nad loď vo výške 90 metrov. Vtedy F/O Hanuš postupne odhodil 250 lb a 500 lb bombu. Podľa svedectva posádky Liberatora zasiahla loď prvá bomba. Zajatí nemeckí námorníci neskôr tvrdili, že loď zasiahli obe bomby. Bomba (bomby) prerazili poklop zadného nákladového priestoru, nastal výbuch na palube ubikácií mužstva, kde spôsobil silný požiar. Dvaja námorníci zahynuli na mieste, tretí neskôr spadol do horiaceho priestoru. Plamene požiaru zachvátili výstroj, matrace, horieť začali aj neďaleko uskladnené barely s mazivom. Bola poškodená prepážka, oddeľujúca priestor od muničného skladu. V strojovni bol zničený hlavný prívod paliva, motor bol odstavený a loď prišla o osvetlenie. Všetky zbrane na zadnej palube boli zničené, alebo vytrhnuté z uloženia. Výbuch poškodil obe antény, avšak telegrafistom sa ich podarilo núdzovo opraviť a vyslať krátku správu o napadnutí a polohe. Kvôli nedostatku el. napájania čakali na príležitosť odoslať obsiahlejšie hlásenie, jeden z námorníkov však v panike predčasne polial benzínom a zapálil pripravené kódovace tabulky (pripravené na zničenie s nalámanými gramoplatňami). Horiaci benzín spôsobil požiar a telegrafisti museli opustiť kabínu. Poškodenia a silný požiar prinútili kapitána vydať príkaz na opustenie lode. Posádka nestihla aktivovať autodeštrukčné nálože, ale nepochybovala o tom, že loď sa čoskoro potopí.
Liberator sa nad zasiahnutou loďou dlho nezdržal. Na palube nebol nikto zranený, zásahom protilietadlovej paľby bol však poškodený pravý vonkajší motor. Keďže boli na hranici doletu, o 16:15 F/O Ludikar odoslal správu o úspešnom útoku a návrate domov. Po prijatí správy sa zvesť okamžite rozniesla po celej základni a začali prípravy na uvítanie úspešnej posádky. Krátko po odlete čs. Liberatora „H“ sa nad Alsteruferom objavilo ďalšie spojenecké lietadlo, tentoraz Handley-Page Halifax GR. Mk.II od britskej 502. perute. Lietadlo nezaútočilo, rádiotelegrafista len vyslal správu o tom, že loď sa potápa na pozícii 46°33‘ s.š. a 18°55‘ z.d. a v jej blízkosti sa nachádzajú štyri záchranné člny. Táto správa bola zachytená aj na palube Liberatora „H“.
Liberator 311. čs. perute vedený P/O Doležalom pristál na základni Beaulieu o 21:50 po lete trvajúcom 11 hodín a 34 minút. Priamo na ploche ich uvítal veliteľ perute W/Cmdr Vladimír Nedvěd. Členovia posádky najprv podali hlásenie o lete, dali si neskorú večeru a následne sa pripojili k spoločnej oslave.
Horiaca nemecká loď medzitým čelila ďalším útokom. Dva Liberatory 86. perute RAF z Ballykelly zaútočili na nehybný a nechránený cieľ o 16:15 (F, FL907) a 17:14 (L, FL943), avšak minuli. O 18:00 ešte raz zaútočil Liberator „F“, ale opäť nemal presnú mušku. O to viac je obdivuhodná presnosť útoku čs. Liberatora.
Alsterufer sa aj so svojím cenným nákladom potopil 28. decembra 1943 približne o 16:00 na pozícii 46°32‘ s.š. a 18°35‘ z.d. Kapitána Piateka a 72 jeho mužov zachránili o deň neskôr kanadské korvety HMCS Edmunston, HMCS Camrose, HMCS Snowberry a HMCS Lunenburg, patriace do zostavy Escort Group 6. Stalo sa tak 840 kilometrov SZ od mysu Finisterre. Z piatich tzv. lamačov blokád, ktorý vyrazili z Japonska v októbri 1943, sa nakoniec do Francúzska dostal len Osorno. Zvyšné tri lode boli postupne potopené: Wesserland 2. januára 1944 v strednom Atlantiku torpédoborcom USS Somers, Rio Grande 4.januára 1944 v južnom Atlantiku ľahkým krížnikom USS Omaha a 5. januára 1944 tá istá loď narazila na Burgenland, ktorého posádka loď potopila sama.
Následkom snahy na jednej strane o zničenie a na druhej strane o záchranu Alsterufera došlo aj k stretu námorných jednotiek bojujúcich strán. V očakávaní prvej správy od Alsterufera už 27. decembra ráno vyrazili na more lode Kriegsmarine. Z Brestu vyplávali štyri torpédové člny (T-22, T-23, T-24 a T-26) pod velením korvetného kapitána Franza Kohlaufa. Z Gironde vyrazila štvorica torpédoborcov (Z24, Z37, Z32 a Z27) spolu s dvoma torpédovými člnmi (T-25 a T-27) pod velením námorného kapitána Hansa Erdmengera. O potopení Alsterufera sa nemeckí velitelia dozvedeli až 28. decembra ráno. Napoludnie sa obe skupiny nemeckých lodí spojili a vracali späť do Francúzska. Okolo 13:00 ich však spozorovali spojenecké lietadlá a nahlásili ich polohu. V blízkosti sa nachádzali dva britské ľahké krížniky HMS Glasgow a HMS Enterprise, ktoré okamžite za nemeckými loďami vyrazili. Krátko nato boli krížniky neúspešne napadnuté Focke-Wulfom FW 200 s klzákovými riadenými bombami (Glider Bombs), ktoré zároveň ohlásilo ich polohu. Nemecké lode boli nakoniec dostihnuté a HMS Glasgow o 13:46 vypálil prvé granáty. Rozpútal sa delostrelecký súboj. Nemecké torpédoborce vypálili torpéda, avšak kvôli búrlivému počasiu a mohutným vlnám mali torpédové člny obmedzené možnosti efektívne zasiahnuť. Nemecké lode sa pokúsili rozdeliť, britské granáty a torpéda však potopili torpédoborec Z-27 a torpédové člny T-25 a T-26, pričom o život prišlo 389 nemeckých námorníkov. Na britskej strane zahynuli dvaja námorníci na krížniku HMS Glasgow. V tejto bitke došlo aj k strate PB4Y-1 Liberator (BuNo.63926, „E“ B-5) z letky VB-110 amerického námorníctva, pilotovaný Lt W.W.Parishom. Lietadlo sa po strete a súboji s neznámym nemeckým strojom zrútilo pri návrate na základňu, posádka zahynula.
Mimoriadny úspech posádky Liberatora „H“ (BZ796) sa radí k najväčším úspechom československých letcov bojujúcich v RAF. Všetci členovia posádky boli vyznamenaní, P/O O. Doležal a F/O Z. Hanuš obdržali Distinguished Flying Cross (DFC), ostatní Československý vojnový kríž 1939.
Posádku tvorilo sedem českých letcov a jeden Slovák – F/Sgt Ivan Otto Schwarz. Sgt František Veitl zahynul 3. októbra 1944, kedy bol členom posádky P/O Jaroslava Halu. Ich Liberator GR Mk.V FL937 (K) bol napadnutý nemeckým diaľkovým stíhačom Me 110, pilotovaným Lt. Petrom Bäthgom z 10./ZG 26 a zrútil sa do mora SZ od nórskeho Stavangeru. Ostatní letci posádky sa dožili konca vojny. Ivan Schwarz bol posledným žijúcim členom legendárnej posádky Liberátora „H“. Zomrel 4. januára 2018 v Londýne.
Zostavili: Ján Ondrúšek a Peter Baláž
Použité zdroje:
Free Czechoslovak Air Force (https://fcafa.com)
Čeští Rafáci (https://www.rafaci.cz)
Obituary-Ivan Otto Schwarz, one of the last surviving Czechoslovakian airmen with the RAF (https://www.heraldscotland.com)
SS Alsterufer Interrogation Report (The National Archives record ADM 186/809,E&OE)
Blockadebrecher 1941–1943 (https://www.wlb-stuttgart.de)
The R.C.A.F. Overseas, Volume 2 (https://publications.gc.ca)
Operation Stonewall (https://en.wikipedia.org)
Battle of the Bay of Biscay (https://en.wikipedia.org)
Osorno (https://de.wikipedia.org)
David Sharland – FB (https://www.facebook.com)