Čakanie na geodeta
Napísané: So Jan 03, 2026 4:56 pm
Čakanie na geodeta, čakanie na mieru...
Predstavte si, že máte všetko, čo sa dá rozumne nazvať usporiadaným životom. Nie dokonalým, len funkčným. Ráno viete, kam idete. Večer viete, prečo sa vraciate. Účty sa platia načas, telo slúži, hlava ešte myslí a ruky majú čo robiť. Vlastníte kúsok zeme — aspoň na papieri. A práve ten papier je problém. Chýba posledná čiara, posledný podpis, posledné zameranie. Čakáte na geodeta.
Nie je to dramatické čakanie. Žiadne búrky, žiadne výkriky. Len tiché „ozveme sa“, ktoré visí vo vzduchu ako nedopovedaná veta. Dni plynú, trávnik rastie, plot sa v mysli už dávno týči, no v skutočnosti stojí len predstava. Geodet neprichádza. A vy čakáte. Trpezlivo, slušne, civilizovane. Veď tak sa to robí.
Medzitým si zvyknete. Na tú neurčitosť. Na život v náčrte. Na pocit, že všetko je takmer hotové, len nie dosť, aby sa dalo začať. Všetko má svoje miesto — okrem hraníc. A bez hraníc sa veci zvláštne rozplývajú. Plány sú mäkké, rozhodnutia opatrné, budúcnosť podmienená telefonátom, ktorý neprichádza.
Hovorí sa, že dobré veci chcú čas. Že presnosť sa nedá uponáhľať. Že geodet má veľa práce. A vy prikyvujete, lebo je to rozumné. Lenže rozum má zvláštnu vlastnosť: vie ospravedlniť aj nekonečné čakanie. A tak čakáte ďalej. Ako keby samotný akt čakania bol dôkazom zodpovednosti. Ako keby bez neho nebolo možné pohnúť sa ani o centimeter.
Niekedy vás napadne, že geodet je len zámienka. Že v skutočnosti čakáte na povolenie žiť presnejšie. Vymerať si vlastné hranice. Povedať: tu áno, tu nie. Toto chcem, toto už nie. Ale je jednoduchšie čakať na niekoho s prístrojom a pečiatkou. On predsa vie, kde má viesť čiara. On to určí. Vy sa len prispôsobíte.
Lenže geodet, podobne ako mnohé istoty, má svoj vlastný harmonogram. Možno príde zajtra. Možno o mesiac. Možno si len myslí, že už bol. A vy si uvedomíte, že život sa medzitým nezastavil. Že sa deje aj bez zamerania. Že hranice, ktoré najviac potrebujete, nie sú v katastri, ale v rozhodnutiach, ktoré odkladáte.
A tak jedného dňa prestanete čakať. Nie nahnevane, nie vzdorovito. Len ticho. Urobíte to, čo sa dá urobiť bez čiar na mape. Začnete žiť v priestore, ktorý máte. Necháte trávnik rásť tam, kde chce. Posadíte strom, aj keď ešte neviete, či presne tam patrí. Lebo čas aj tak plynie a presnosť nie je podmienkou zmyslu.
Geodet možno raz príde. Vytiahne kolíky, natiahne pásmo, urobí poriadok. A vy budete radi. Ale už to nebude začiatok. Len detail. Lebo to podstatné sa medzičasom stalo.
Nečakali ste márne. Len ste sa naučili, že nie všetko, čo stojí, čaká. A nie všetko, čo čaká, musí stáť.
Predstavte si, že máte všetko, čo sa dá rozumne nazvať usporiadaným životom. Nie dokonalým, len funkčným. Ráno viete, kam idete. Večer viete, prečo sa vraciate. Účty sa platia načas, telo slúži, hlava ešte myslí a ruky majú čo robiť. Vlastníte kúsok zeme — aspoň na papieri. A práve ten papier je problém. Chýba posledná čiara, posledný podpis, posledné zameranie. Čakáte na geodeta.
Nie je to dramatické čakanie. Žiadne búrky, žiadne výkriky. Len tiché „ozveme sa“, ktoré visí vo vzduchu ako nedopovedaná veta. Dni plynú, trávnik rastie, plot sa v mysli už dávno týči, no v skutočnosti stojí len predstava. Geodet neprichádza. A vy čakáte. Trpezlivo, slušne, civilizovane. Veď tak sa to robí.
Medzitým si zvyknete. Na tú neurčitosť. Na život v náčrte. Na pocit, že všetko je takmer hotové, len nie dosť, aby sa dalo začať. Všetko má svoje miesto — okrem hraníc. A bez hraníc sa veci zvláštne rozplývajú. Plány sú mäkké, rozhodnutia opatrné, budúcnosť podmienená telefonátom, ktorý neprichádza.
Hovorí sa, že dobré veci chcú čas. Že presnosť sa nedá uponáhľať. Že geodet má veľa práce. A vy prikyvujete, lebo je to rozumné. Lenže rozum má zvláštnu vlastnosť: vie ospravedlniť aj nekonečné čakanie. A tak čakáte ďalej. Ako keby samotný akt čakania bol dôkazom zodpovednosti. Ako keby bez neho nebolo možné pohnúť sa ani o centimeter.
Niekedy vás napadne, že geodet je len zámienka. Že v skutočnosti čakáte na povolenie žiť presnejšie. Vymerať si vlastné hranice. Povedať: tu áno, tu nie. Toto chcem, toto už nie. Ale je jednoduchšie čakať na niekoho s prístrojom a pečiatkou. On predsa vie, kde má viesť čiara. On to určí. Vy sa len prispôsobíte.
Lenže geodet, podobne ako mnohé istoty, má svoj vlastný harmonogram. Možno príde zajtra. Možno o mesiac. Možno si len myslí, že už bol. A vy si uvedomíte, že život sa medzitým nezastavil. Že sa deje aj bez zamerania. Že hranice, ktoré najviac potrebujete, nie sú v katastri, ale v rozhodnutiach, ktoré odkladáte.
A tak jedného dňa prestanete čakať. Nie nahnevane, nie vzdorovito. Len ticho. Urobíte to, čo sa dá urobiť bez čiar na mape. Začnete žiť v priestore, ktorý máte. Necháte trávnik rásť tam, kde chce. Posadíte strom, aj keď ešte neviete, či presne tam patrí. Lebo čas aj tak plynie a presnosť nie je podmienkou zmyslu.
Geodet možno raz príde. Vytiahne kolíky, natiahne pásmo, urobí poriadok. A vy budete radi. Ale už to nebude začiatok. Len detail. Lebo to podstatné sa medzičasom stalo.
Nečakali ste márne. Len ste sa naučili, že nie všetko, čo stojí, čaká. A nie všetko, čo čaká, musí stáť.
